Považujeme za samozrejmé, že, mentálne procesy sú akýmsi dôsledkom toho, čo by sa dalo označiť samým sebou. Naša myseľ je nami automaticky považovaná za záchytný bod podmieňujúci vnímanie takmer všetkého čo sa odohráva okolo nás. Ale je naša myseľ naozaj naša? Boli by sme tým čím sme ak by sme vyrastali na opačnom konci sveta v rodine Indického nosiča kufrov, alebo v kmeni Amungme v Papua Novej Guinei? Čo z toho čo nazývame sebou by malo schopnosť prekonať obrovské rozdiely v druhu a povahe informácii utvárajúcich potravu našej identity? Čo by zostalo s toho čo bez akýchkoľvek pochybností považujeme za typické prejavy a črty vlastnej osobnosti? Snáď by sme mali radi podobné vône, boli by nám príjemné podobné dotykové vnemy, mali by sme pravdepodobne tu istú sexuálnu orientáciu a preferencie chutí, či farieb. Boli by takéto základne prejavy všetkým čo by zostalo z definície samých seba, ktorú sme si za roky súžitia zo svojou mysľou adoptovali? Kam by sa podeli tie úzkostlivo nazhromaždené manifestácie nášho ega? (Veľkosť a obsah nášho šatníka, dizajn nášho bytu, značka nášho auta, miesta ktoré sme navštívili, ľudia ktorými sa obklopujeme, naše obľúbené športové kluby, filozofické názory, náboženská orientácia, patriotizmus, či politické preferencie. ) Čo by zostalo z obrazu, ktorý pre iných i pre seba maľujeme celý svoj život? Som presvedčený, že naozaj veľmi málo, pretože nie sme myšlienkami, nie sme emóciami, nie sme chcením, nie sme predstavami, nie sme túžbami. Tieto veci sú len dôsledkom procesov, ktoré sa okolo nás dejú, alebo toho čo sa okolo nás v minulosti dialo. Naša pravá podstata leží niekde inde.

Ak pozorujeme svoje myšlienky podobným spôsobom ako pozorujeme iné objekty, kto je ten čo pozoruje?